Obec Kosorín

Každá obec, dedina a mesto má svoje udalosti v minulosti ku ktorým sa v spomienkach občanov a pri rôznych príležitostiach rada vracia a na ktoré rada spomína. Nutné však povedať že jedna obec má dejiny bohatšie na udalosti druhá menej. A tak Šimon Rášo, riaditeľ Národnej školy, z poverenia Miestneho národného výboru spísal kroniku obce Kosorín.

Dedinka  leží medzi Žiarom nad Hronom a Handlovou bokom od hlavnej cesty. Príchod do nej je z oboch uvedených miest autobusom po štátnej ceste, ktorá prechádza cez Janovu Lehotu.

Tvar obce

Samotná obec má tvar podkovy, ktorej jedna časť sa predlžuje na juh – budovalo sa tam vývojové 

stredisko miestneho jednotného roľníckeho družstva a po stranách cesty, vedúcej k nemu stavajú si občania rodinné domy .No je potrebné, aby sme nazreli trochu i do minulosti a pripomenuli si že údaje písané 

v kronike  boli večinou písané po pamäti z rozhovorov od starších lodi, ako Pavol Boldiš a Ľudovít Čamaj keďže kronika bola zničená.

Dejiny obce

Obec ja spomínaná prvý raz v roku 1487 pod menom Kozokry. Takto- pod týmto menom je zachytená v knihách. V tunajších lesoch a chotári sa končili majetky arcibiskupské a obyvateľstvo bolo v poddanstve.

 V krovinách úboči si páslo kozy – odkiaľ je najpravdepodobnejšie meno Kozokry. Pri tomto nutno však spomenúť, že obec ako taká musela existovať už i prv len sa nepodarilo získať o tom žiadne dôkazy.

O veľkosti obce zo starších čias sa našiel záznam v knihe ,,Kremnica, Nová Baňa a ich okolie“ kde je uvedené že v roku 1564 mala obec tri dvory. Pod dvorom treba rozumieť taký dom poddaného do ktorého mohol

 vtiahnuť branou zbožím alebo senom dobre naložený voz. Takýto dom a k nemu pátracie polia bol súčasne aj daňovým základom. Jeden takýto dvor sa rovnal trom želiarskym domom.

Až po rok  1602 sa nepodarilo získať žiaden záznam. V roku 1602 richtár obce Ján Thesky bol vypočutý ako svedok pri pochôdzke chotárnej v spore medzi Šašovom a ostrihomskou kapitulou. V tom istom storočí 

roku 1694 bola tunajšia obec, ktorá dovtedy patrila do farnosti trubínskej pričlenená ku farnosti slaštianskej.

 V obci bola do roku

Slovenské národné povstanie

 Rušnejšie obdobie v obci nastáva začiatkom roku 1944, teda v období aktívneho nástupu protifašistických síl. Nevýhodou bola však poloha obce kvôli susediacim nemeckým obciam ako 

je Janova Lehota, Nová Lehota a pod. Obyvatelia týchto nemeckých obcí sa cítili byť nadradení voči obyvateľom obce Kosorín a jej podobných. Po nástupe Hitlera k moci to bolo ešte horšie. V noci

 prechádzali cez obec partizáni, hlavne v roku 1944, ale boje tu až do tohto roku neboli. Povstania sa zúčastnili len občania, ktorí boli narukovaní ako vojaci v armáde. Po skončení povstania sa niektorí vrátili 

domov a niektorí sa dostali do zajatia do Nemecka, napr. Ján Frzon, Ján Beňo a iní, odkiaľ sa

 však vrátili.V rámci partizánskych bojov sa konali samotné boje v období dní 24. – 26. septembra 1944 nasledovne: v sobotu poobede prišli do obce vojaci so štyrmi delami. Usadili sa v obvode kostola, 

odkiaľ strieľali na Handlovú, zásahy mali presné. Po vystrieľaní nábojov sa z obce vzdialili. 

V nedeľu ráno sa vrátili, ale z druhej strany, od Handlovej začali nastupovať fašistické vojská.

 Boli to vojaci z Nemecka. Boje v pravom slova zmysle nenastali, i keď sa konali menšie prestrelky. Naši vojaci šli smerom na Janovu Lehotu, no boli prekvapení nemeckou streľbou. Pre toto sa vrátili a

 začali sa opevňovať. Medzi partizánmi a vojakmi boli nielen Slováci, ale aj Česi, sovietski príslušníci, Francúzi a príslušníci iných národov. Partizáni do obce prichádzali z dvoch smerov: od Kremnice cez 

Kopernicu a Slaskú a od Žiaru nad Hronom, vtedajší Svätý Kríž nad Hronom. A mali za úlohu 

zastaviť nástup Nemcov prichádzajúcich od Handlovej. Nedeľa sa minula pomerne kľudne, ale značilo to len jedno – ticho pred búrkou. Pretože boje začali v pondelok ráno, v predpoludňajších hodinách. 

Nemci začali obsadzovať územie od Janovej Lehoty a partizáni s našim vojskom obsadzovali 

cesty na vtedajší Svätý Kríž nad Hronom a na Kremnicu. Občania v strachu pred bojmi, ktoré očakávali a ktoré už vtedy začínali, opúšťali svoje domovy a odchádzali dvoma smermi: jeden prúd 

smerom  na Lutilu a druhý smerom na Slaskú, každý išiel tam, kde mal rodinu. Tí občania, ktorí mali záprahy, odvážali ranených partizánov do Žiaru nad Hronom alebo vozili muníciu zo Žiaru nad Hronom. 

Situácia pre Kosorín začína byť vážna. Na jednej strane boli fašisti, na druhej partizáni, v prostriedku obec s občanmi . Boje trvali ďalej.V pondelok k večeru boj stíchol, ale začal znovu nezmenenou silou

 v utorok  ráno. Dedina bola skoro prázdna. Väčšina obyvateľov bola u rodín v Lutile a Slaskej a ostatní vozili ranených, muníciu a potrebné veci. Asi okolo 11:00 hodine prišli smerom od Lutily naše tanky,

 ktoré však pod paľbou nemeckých zbraní sa museli obrátiť a dať na ústup. Toto bol akoby signál pre fašistov, ktorí hneď začali útočiť na celom úseku na postavenie partizánov. V dedine vzbĺkol jeden dom,

 čím sa panika ešte viac zvýšila. A tí občania, ktorí tam ešte zostali, aby ochránili svoj majetok, boli nútení dať sa na ústup – útek do spomínaných dvoch obcí, Lutila a Slaská. Je potrebné spomenúť,

 že v týchto ťažkých chvíľach bol veľmi nápomocný miestny farár Kráľ v Slaskej, ktorý prijal 

niekoľko občanov Kosorína k sebe na faru, kde boli v akom takom bezpečí. V utorok večer začal u partizánov pohyb. Hoci boj trval ďalej, dávali sa pod rúškom noci pred presilou Nemcov na ústup. 

Najprv z Kosorína a jeho bezprostredného okolia a potom i zo Sladkej. Obec začali v stredu ráno obsadzovať nemecké fašistické vojská. Prišla sem nemecká pechota, ktorá obec obsadila a zviedla

 posledné  boje s partizánskymi vojskami. Bol to menšie boje, ktoré sa do obeda skončili. Pri obsadzovaní dediny Nemcami zohrali veľmi vážnu úlohu Nemci pôvodom z Janovej Lehoty, ktorí poznali 

obec Kosorín a priviedli fašistov rovno na chrbát partizánom. Výnimka potvrdzuje pravidlo a to platí aj o pár Nemcoch z Janovej Lehoty, ktorí nesympatizovali s Hitlerom a ochotne pomáhali ostatným. 

Svetlým príkladom je pán Kozlík, ktorý zachránil rodiny Jozefa Štefanoviča a Františka Hlaváča tým, že sa za nich zaručil a dosiahol to, že ich Nemci prepustili. Súčasne v stredu sa začali vracať aj občania 

Kosorína domov. Tým občanom, ktorí sa vrátili, bolo nariadené poznášať mŕtvoly partizánov a pochovať ich. Pri zvážaní mŕtvych ľudí sa občania snažili zistiť totožnosť mŕtvol. Nebolo to možné, nakoľko 

ich všetkých predtým Nemci prehliadli a zobrali im všetky doklady. V ten deň sa ich pochovať nepodarilo, pretože večer pri samotnom pochovávaní boli občania obstreľovaní. Pochovaní boli až zavčasu

 ráno vo štvrtok, kedy sa pomery v obci ako tak ukľudnili. V obci a v jej okolí zostali len poriadkové čaty, ktoré udržovali po okolí poriadok a chytali ojedinelých partizánov a ustupujúcich vojakov, ktorí 

prechádzali cez chotár. V bojoch v obci alebo jej bezprostrednom okolí padlo 42 partizánov, 

ktorí boli pochovaní na tunajšom cintoríne. Z radov občanov padli dvaja občania a jeden ( Filip Boldiš ) bol  ranený a prevezený do nemocnice do Zvolena. Z obce boli odvlečení Nemcami viacerí občania, no len jeden z nich sa nevrátil. Bol to krčmár Pavla, ktorý bol známy svojím nepriateľským postojom voči fašistom. 

Ostatní sa vrátili, síce zúbožení, ale predsa živí domov. Občania Kosorína potom museli chodiť k Nemcom na rôzne práce, ako napr. kopať zákopy, budovať ústupové cesty a pod. Dokonca ich volali

 i do takých prác, ktoré chceli utajiť pred svetom, o čom svedčí i nasledovná udalosť: do dediny
 prišli dvaja Nemci z Janovej Lehoty, ktorí hľadali furmana. Keď ho našli, bol ním Ignác Kúdela, zobrali ho so sebou a s ním ešte dvoch, Jána Čecha a Rudolfa Pivarčiho a odviedli ich na Janovo - lehotský
cintorín,  kde im naložili mŕtvolu asi 22-ročného mládenca, ktorý bol zastrelený a okrem
iného mal rozbitú hlavu a roztrhnutý žalúdok. Tohto mládenca im kázali na tunajšom cintoríne pochovať. Ako sa potom dodatočne 

dozvedeli, jednalo sa o partizána, ktorého plánovali na Janovo - lehotskom cintoríne zastreliť, ale predtým si mal vykopať vlastný hrob. Pri kopaní sa pokúsil o únik, čo sa mu stalo osudným. Pri úteku bol 

zastrelený a ešte aj dobitý. Materiálne škody v obci neboli veľké až na jeden zhorený dom niekoľko zhorených stohov slamy. Po období partizánskych bojov nastáva obdobie, kedy občania Kosorína museli 

opäť chodiť k  Nemcom na rôzne práce ako bolo napr. kopanie zákopov, budovanie opevnenia, pomáhanie budovania ústupových ciest a pod. Nemci v dedine rabovali ako sa len dalo. Takto to
 pokračovalo až do príchodu fronty, ktorá sem dorazila 1. apríla 1945.

Príchod frontu

Už pred týmto termínom bol badateľný ruch na hlavnej ceste, Žiar nad Hronom – Handlová, ktorou ustupovali Nemci, hlavne civilisti a zostávala iba armáda. Samotné boje v rámci riadnej fronty nastali 

1. apríla 1945 ráno o 5:00 hodine. Nakoľko tento úsek tvoril akýsi kľúč k otvoreniu doliny smerom

 na Handlovú, fašistické vojská ho tuho držali. Sovietske vojská sem nastupovali od Dúbravy c

ez Lutilu a mali namierené ďalej na Handlovú a Prievidzu. Ruské vojská dobili dedinu už prvý deň. 

No Nemci sa držali a nechceli opustiť svoje pozície pre vyššie uvedené údaje. K večeru fašistická armáda znovu začala zaberať dedinu a tu sovietske vojská podnikli obchvat – cez Veľkú chrast a hore

 Koptišovom na Lazy. Tak sa podarilo dostať Nemcom za chrbát a nečakaným úderom zlomiť 

odpor nemeckých vojsk. Nemci potom ustúpili, ale boj o vchod do doliny smerom na Handlovú trval ďalej. Nemci ho tuho bránili, takže boje trvali prakticky až do 3. apríla. Pri tomto je nutné spomenúť, 

že v bojoch o oslobodenie obce Kosorín, padlo 27 sovietskych vojakov, ktorí boli pochovaní na tunajšom cintoríne a potom neskoršie prevezení do Zvolena na vojenský cintorín. Z radov občanov v týchto

 bojoch nebol ranený ani usmrtený žiadny občan. Hmotné škody však narobené boli. Zhorelo osem domov, ktoré Nemci podpálili pri ústupe alebo ktoré boli zasiahnuté delostreleckými nábojmi. Medzi nimi 

bol dom Čamajov, Tomášov, Kúdelov, Elišerov a iné.

SNP  (reprodukcia rozprávania starej mami)

Kosorín bol obsadený Nemcami, ktorý zabíjali ľud aj ich odvliekli do susednej dediny Janovej Lehoty, ktorá bola obývaná väčšinou nemeckými obyvateľmi. Soviecky vojaci prichádzali oslobodzovať Kosorín

 z Lutily popri potoku kde sa podelili na dve skupiny aby obkolesili Nemcov. Prvá skupina udrela od Slaskej a druhá išla cez hôrku ,,Chlnok^1“ a postupne ku kostolu sv. Ladislava a popri nás. U nás boli 

ubytovaný  v izbe a kuchyni moji súrodenci a mama spávali v maštali. Mama varila v kuchyni pre Rusov, rozličné potraviny si doniesli zo sebou alebo im dával žid cez zamrežované okno ktoré sme mali do

 domu k Židovi a tak sa ušlo s toho jedla aj sestre ktorá mala 20rokov a bratovi ten mal 12rokov a druhý brat ten bol s oteckom na vojne. Boli to ťažké boje kde padlo 42 vojakov. Bola vypálená cela ulica. 

A to preto lebo keď Nemci ustupovali všetko za sebou pálili. Najviac prestreliek bolo na konci dediny. Nechceli opustiť dedinu. Na kopci medzi Kosorínom a Janovou Lehotou je tank, ktorí bojoval za nás. 

Tank je zároveň  pamiatka padlým hrdinom. Po oslobodení našej dediny prišiel domov aj otecko z dvoma chlapmi a pochovávali padlých vojakov. Bola jar a bolo treba siať. Otecko sial na Kľukách aj keď 

bola vojna. Zrazu nalietavali lietadlá a bombardovala našu dedinu Kosorín. Tak zasiahli aj nášho otecka zasiahli črepiny mal ich v sebe 14 ks., odviezli ho do nemocnici v Kremnici na voze kde mu nevybrali
všetky žil s nim do roku 1969 kedy zomrel.

Chlnok¹  - zalesnený ,,ostrovček“ za kostolom v Kosoríne

Pamätníkom tohto príbehu bola stará mama Oľga Vanková bydliskom v Kosoríne číslo domu 152 narodená 25.9.1942